14. výstava / NARNIA

Výtvarná tvorba Martina Šafárika je odrazom bohatej predstavivosti, zmyslovej skúsenosti a emotívnosti. Interpretácia biblických, kresťanských, historických a súčasných tém v jeho maliarskej tvorbe je samozrejmou a prirodzenou výpoveďou citlivej duše človeka a umelca.  V podobe symbolov prináša nielen útechu a vieru, ale aj nové odpovede na dávnoveké otázky bytia a jestvovania človeka a sveta.

Ako katolícky kňaz si neraz vypočul rozmanité príbehy ľudí, ktorí sa naňho s dôverou obracajú. Príbehy iných, ale aj vlastné sa stávajú námetom jeho tajomných až mystických diel. Na svojej ceste taktiež pozorne vníma dôležité poznatky z rozhovorov mnohých umelcov, s ktorými sa stretával a stretáva. Nekonečné hodiny strávené počas mnohých rokov so súkromným pedagógom, maliarom Pavlom Potočkom, ale aj podnetné debaty s Karolom Ondreičkom v záverečnom období jeho života vniesli do tvorby Martina Šafárika viaceré obsahové a výtvarné prvky.

Pri svojom tvorivom rozlete si prirodzeným spôsobom všímal výtvarné interpretácie biblických tém Vincenta Hložníka, ale aj mystickú interpretáciu tvarov Antoniho Gaudího. Z poznania tvorby týchto umelcov si vzal svoj podiel pre vlastnú tvorbu, plnú metafor, podobenstiev a symbolov.

V najnovšej tvorbe Martina Šafárika sa výrazne objavuje vzťah tmavých farieb, predovšetkým odtiene čiernej a sivej v neobyčajnom spojení so svetlom. Svetlo, ktoré je symbolom božskosti a duchovného elementu preniklo  po prapôvodnom chaose a temnote vesmírom a vymedzilo tme príslušné hranice. Svetlo a tma tvoria najdôležitejší duálny systém polárnych síl, pričom svetlo býva symbolizované aj jeho najmocnejším darcom, Slnkom. Slnečné svetlo v mnohých filozofických interpretáciách spoločnosti znamenalo princíp priameho poznania, zatiaľ čo svetlo Mesiaca symbolizovalo poznanie nadobudnuté špekuláciami. V maliarskej tvorbe Martina Šafárika svetlo preniká z vnútra obrazového priestoru smerom k nám, ale zároveň nás vťahuje ďaleko do neznámych hlbín. Aj kresťanská ikonografia v dielach niektorých umelcov používala slnečné lúče, aby svetelnými vencami aureol a svätožiar vyjadrila ideové spojenie Boh – svetlo, opierajúce sa o biblický žalm 104: „Ó Hospodine, Bože môj, si veľký! Priodel si sa nádherou a velebou, halíš sa do svetla sťa do rúcha…“

Je jasné, že najväčší vplyv na kresťanskú symboliku svetla museli mať Kristove slová „Ja som svetlo sveta“, a tento princíp interpretácie je evidentný vo viacerých motívoch Martina Šafárika, pričom vnímateľovi jeho diel veľmi pomôže i samotný názov obrazov.

Obrazová realita umelcových malieb je často na prvý pohľad fantastická a neskutočná, a je posunutá do nových súvislostí medzi človekom a svetom, plných tajomných spojení.

Tajomná krajina, bližšie neurčený priestor osvetlený lúčmi svetla spolu so siluetami ľudských postáv sa v Šafárikovom výtvarnom svete stali neoddeliteľnou súčasťou mikrokozmu a makrokozmu nás všetkých. Často preto je umelecký zámer aj v intenciách vzťahu svetla a temna, používaná kombinácia teplých a studených odtieňov farieb je niekedy oživená dominantnou žltou. Svetlom nás Martin Šafárik pozýva do neznámych diaľav, ale aj dávnovekých jaskýň, ponúka nám možnosť prejsť tajomnou bránou či otvorom, ktorý vedie do povestnej trinástej komnaty.

Brána, častý motív v umelcovej tvorbe je nielen symbolom vstupu, ale aj tajuplnej moci. Kresťanská symbolika brány sa zakladá na Ježišovom svedectve v Jánovom evanjeliu (10,9):

„Ja som brána. Kto cezo mňa vojde, bude spasený…“

V diele Martina Šafárika však tento symbol môžeme chápať aj vo svetskom zmysle, ako vstup – most do dôležitého priestoru pre obyčajného človeka, plného vlastných pochybností o sebe samom, kde možno v inom priestore či svete nájde vlastné ja. V mnohých prácach autor prináša novú interpretáciu motívu pútnika, ktorý nás vovedie do iného sveta. V Šafárikovej tvorbe sa jeho postava odráža na neutrálnom pozadí, ktoré naznačuje symboliku odlúčenosti od ruchu sveta, kde môže meditovať v samote. Vyjadrenie pradávnej histórie sveta sa tak jedným dychom spomína s tajomným vekom, a opäť sa svetlo čarovne stretáva s tmou. V mnohých starovekých filozofiách o svete sa výstižne a poeticky spomína, že „svetelné častice sa majú navrátiť do nebeského domova. Prúdia z pozemskej prírody a hore vytvárajú Slnko, Mesiac a hviezdy. Ako piliere nádhery stúpajú k Mesiacu v jeho prvej polovici, kým sa nezaokrúhli do celého kruhu. Odtiaľ sú vyzdvihnuté k Slnku a k svetelnému raju“. Tým môže byť aj Šafárikov obraz Narnia (2018), podľa ktorého sme symbolicky nazvali aj súčasnú prezentáciu diel z rokov 2018 až 2019.

Martin Šafárik vo svojej tvorbe vytvára takýto symbolický raj, ale aj priestor plný metafor, v ktorom sa skutočnosť a fantázia stretávajú netradičným spôsobom. Tvorí v zmysle slov Roberta Schumanna, že „poslaním umelca je vnášať svetlo do hlbín ľudskej duše“, a to Šafárik vnáša, najmä však svojím osobitým štýlom, ktorý je založený na spojení fantázie, sna a skutočnosti. Na pozadí ľudských a umeleckých výpovedí sa sústreďuje na poetický, lyrický a harmonický rozmer ľudskej bytosti, citlivo zobrazuje ľudské osudy, načúva jemným a nepoznaným zvukom tohto sveta. Aj za nás vo svojich dielach vyjadruje skryté túžby, nádeje a sny, zachytáva prirodzený rytmus zmyslových a emocionálnych súznení, ktoré sa dejú medzi nebom a zemou.

PhDr. Dagmar Kudoláni Srnenská, PhD.