Martin Šafárik

Volám sa Martin. Narodil som sa v zime v roku 1983, v ľahko zapamätateľný deň 14. februára, v bratislavskej Petržalke ako v poradí druhé dieťa otcovi Antonovi a mamičke Helenke. Z ich manželskej lásky som bol obdarovaný aj tromi súrodencami, ktorých by som nedal za nič na svete!

Už ako žiačik na prvom stupni základnej školy som pociťoval silnú túžbu stať sa kňazom, ktorú som i viackrát verejne prezentoval. Napríklad vtedy v triede. Na priamu otázku pani učiteľky, čím sa chceme stať, som popri všetkých tých kozmonautoch, Indiánoch a policajtoch (vtedajších idoloch mojich spolužiakov) pomerne sebavedome zahlásil: „ Ja sa chcem stať kňazom!“ Vtedy ma však ešte nikto nebral vážne a azda to i považovali za mladícku nerozvážnosť, či ambíciu byť zaujímavým. Iba ja som bol vnútorne presvedčený, že sa mi to raz podarí...

Po úspešnom absolvovaní ZŠ som začal študovať operný spev na Cirkevnom konzervatóriu sv. Cecílie a teoreticky som sa začal venovať i výtvarnému umeniu. V rámci mojej vášne k umeniu som sa začal postupne aktívne stretávať s viacerými významnými maliarmi, z ktorých mnohým som uviedol ich výstavy svojím hudobným vstupom a tak sa naše vzťahy časom pretransformovali až do vzájomného priateľstva. Uvediem aspoň niektorých. Majstri P. Potoček, K. Ondreička, M. Laluha, V. Kompánek, L. Záborský, D. Castiglione, K. Böhmová a ďalší ma tak v mladosti formovali jednak po ľudskej i umeleckej stránke a neskôr, keď som začal i sám tvoriť, korigovali moje prvotiny i vzácnou odbornou radou.

Počas stredoškolského štúdia na konzervatóriu, ktoré som ukončil absolutóriom v odbore – operný spev, som ešte intenzívnejšie pocítil povolanie ku kňazskému stavu a tak v roku 2003 (dva dni po návšteve pápeža Jána Pavla II.) nastupujem ako bohoslovec na teologickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pozitívny vzťah k umeniu však ani na prahu dospelosti neochabuje, práve naopak. V pokojnej atmosfére priestorov historickej budovy seminára v starom meste som vo svojom skromnom ateliéri na povale namaľoval niekoľko prvotín, ktoré som zo začiatku používal výlučne ako darčeky pre svojich najbližších. Až neskôr, po prvých kladných kritikách vyššie spomenutých majstrov svojho remesla, som sa na ich popud odvážil čo to i vystaviť na verejnosť. Rovnako som v tom období dostával i množstvo ponúk na hudobné vystúpenia, ktoré sa minimálne po ekonomickej stránke zdali byť naoko neodmietnuteľné. Našťastie v tom čase som mal už „vo veciach“ jasno a bol som pevne rozhodnutý pre kňazskú dráhu. V druhej polovici štúdia v seminári som ešte „natiahol“ čas prípravy o ročný pobyt v austrálskom Sydney, kde som absolvoval svoju poslednú skúšku pravosti Božieho volania. Nepochyboval som, no lákalo ma otestovať sa po všetkých stránkach pred náročnou cestou, ktorá ma čakala... Sám, šestnásťtisíc kilometrov od domova som v plnej miere okúsil nástrahy samoty, miestami dokonca i hladu, odkázanosť sám na seba, na svoje ruky, čo dodnes považujem za veľmi cennú skúsenosť a školu života. Po návrate z Austrálie som ešte pevnejším a rozhodnejším krokom vykročil do cieľovej rovinky, k ukončeniu môjho štúdia v seminári a tým najmä k vytúženému cieľu – môjmu kňazstvu! Stalo sa! V roku 2010 som bol otcom arcibiskupom Stanislavom Zvolenským vysvätený za kňaza. Ani v reverende som však neubral plyn v mojich „svetských“ aktivitách, ktoré ma sprevádzali celý dovtedajší život, teda predovšetkým spev, umenie či šport. Bral som to ako svoju povinnosť, rozvíjať Bohom zverené talenty a najmä som si začal postupne uvedomovať, že je to pre mňa azda i tá najprirodzenejšia cesta ako stretávať nových ľudí a následne sa (v rámci svojho „remesla“) starať o ich duše. Mnohí z nich sú mi dodnes veľkou inšpiráciou, avšak rovnako mnohí ešte iba výzvou! Byť kňazom je naozaj krásne! A nie len to. Je to výsada a veľký (nezaslúžený!) dar od Boha. Vo viacerých farnostiach, kde som doposiaľ pôsobil, som sa dostal k deťom i dospelým, ktorí dovtedy nejasným spôsobom hľadali Boha, práve cez šport, či iné spomenuté aktivity. Božia milosť tak prichádzala do ich životov ruka v ruke s týmito sprievodnými javmi a bola prijímaná (v ťažších prípadoch) azda o čosi jednoduchšie. A tak som až v teréne, počas kňazskej pastorácie postupne začal chápať, načo a ako sa dajú využiť všetky dary od Boha k službe pre Jeho Kráľovstvo. Stále si však uvedomujem, že som iba na začiatku tejto púte... Cesty Pána sú skutočne nevyspytateľné!

Napriek drobným úspechom v oblasti operného spevu, výtvarného umenia či športu však zostávam v prvom rade Kristovým kňazom! Od mojej primičnej sv. omše až po súčasnosť cítim, že som sa rozhodol správne a tento môj pocit sa neustále znásobuje...

A čo dodať na záver? Za všetko čo som v mojom relatívne krátkom živote dosiahol vďačím iba môjmu Majstrovi, ktorý si ma povolal do služby a snažím sa za každých okolností a zo všetkých síl plniť iba Jeho vôľu. A azda i sami podľa seba viete, že to často vôbec nie je jednoduché. Všetko čo mám od Pána a čím som, Mu teda pokorne skladám k nohám a ak si to aj niekedy na chvíľu opäť „požičiavam“, je to vždy iba s jediným úmyslom:

Všetko len pre Teba Bože, pre Tvoju väčšiu česť a slávu!